ANALÝZA VÝVOJA POČETNOSTI KOPOVOV

ANALÝZA VÝVOJA POČETNOSTI KOPOVOV

NA SLOVENSKU ZA POSLEDNÝCH PÄŤDESIAT ROKOV

Od doby, kedy sa začala viesť evidencia chovu slovenského kopova v plemennej knihe prešlo viac ako päťdesiat rokov. Za toto obdobie sa odchovalo množstvo šteniat, v rukách chovateľov sa vystriedalo veľa vynikajúcich psov, kopov zažil svoju slávu, úspechy doma aj v zahraničí. Stal sa nielen synonymom slovenského poľovníctva, ale aj primeraným nositeľom svojho prastarého mena „KOPOV“ – pes ktorý durí a naháňa zver s bezhraničnou vytrvalosťou a odvahou . Pomenovanie kopov je v ľudovom podaní dávne a zaužívané, ale písomné údaje o ňom sú vedené nie až tak dlho. V novodobej histórii od roku 1936, kedy sa začalo s jeho šľachtením a viedla evidencia ako súčasť poľovníckej kynologickej štatistiky. Potom podrobne od roku 1962 založením plemennej knihy. Údaje od roku 1962 dovoľujú rozviesť ako sa početnosť kopovov vyvíjala a mohli sa urobiť analýzy vývoja, potrieb a prijali opatrenia chovu. Evidencia pomáha zhodnotiť ako sa početnosť prejavuje na kvalite, zdravotnom stave a poľovníckom uplatnení. K najzákladnejším údajom ktoré odrážajú jeho vývoj je počet šteniat zapísaných do plemennej knihy, ale aj evidencia hodnotiaca kvalitu kopova ako je počet chovných jedincov, psov a súk, ich priemerného veku, ročného prírastku a úbytku, výstavného a pracovného ocenenie, a ďalších údajov ktoré ukazujú ako tento vývoj prebiehal. Analýza urobená z týchto údajov je zaručene poučná tak pre klub, chovateľov aj pre poľovnícku verejnosť.

Údaje o vývoji početnosti odchovaných šteniat a počtu vrhov za obdobie od roku 1962 do roku 2013 uvádza priložená tabuľka 1 a graf (obdobie 52 rokov), a počet chovných jedincov za roky 1993 – 2013 tabuľka 2 a graf (obdobie 21 rokov).

Počet zapísaných šteniat slovenských kopovov na Slovensku za roky 1962 až 2013

Tab.1

Od roku 1962 do roku 2013 bolo celkom a zaevidovaných 3 255 vrhov a odchovaných 16 371 šteniat slovenského kopova. Pokiaľ v roku 1962 bolo do plemennej knihy zapísaných 75 jedincov, z toho 34 súk a 41 psov v roku 1999 až 590. Z toho jasne vidieť, že tento trend mal vysoko stúpajúcu tendenciu a ročne pribúdalo vždy viac a viac zapísaných šteniat. V roku 1963 sa počet zapísaných šteniat blížil k stovke a od tej doby nikdy neklesol pod uvedenú hranicu. Keď zhodnotíme jednotlivé etapy vývoja tak od roku 1962 do roku 1972 je zjavný postupný nárast populácie. Ročne sa odchovávalo do 200 šteniat. Nasledujúcich desať rokov bol prírastok spomalený, v porovnaní s možnosťami, aj tak však vždy pribúdali vrhy a zapísalo sa viac šteniat ako predchádzajúci rok. Keby sme poznali vývoj len do roku 1982 urobili by sme záver, že je postačujúce ročne odchovať v priemere 200 šteniat. Vývoj ale ukázal, že potreby stúpajú. Prvý vrchol sa dosiahol v roku 1986 kedy sa počet zapísaných šteniat do plemennej knihy blížil k počtu 450. Nasledujúce roky 1982 až 1993 možno už považovať za obdobie s menšou stabilizáciou chovu, aj keď v roku 1991 nastal pokles, ten však nebol nižší ako 300 odchovaných šteniat. Po roku 1992 nastalo nevyrovnané obdobie odchovu šteniat. Najskôr kopov začal svoj rekordný vzostup až do roku 1999 kedy dosiahol svoje maximum a potom nasledoval hlboký prepad. Predpokladať vtedy ako sa ďalší vývoj bude uberať nebolo ešte možné, ale ukazovalo sa, že rekord bol neúmerne vysoký vzhľadom k potrebám. Drastický pokles po roku 1999 blížiaci sa hranici 300 odchovaných šteniat ročne bol upozornením. Po tomto poklese sa vývoj predsa len začal ustaľovať a boli odhady , že s miernym nárastom sa ustáli. Po ôsmich rokoch útlmu začala jeho početnosť opätovne narastať až do roku 2011 kedy došlo k oživeniu chovu a počtu odchovaných šteniat nad hranicu 500 jedincov, na čo opätovne nastal mierny pokles. Počet odchovaných šteniat na prelome tisícročí ako ukazuje graf bol vysoký. Tak vysoký, že chovatelia uvedený počet šteniat nedokázali odpredať. Zaujímavé je pritom porovnanie počtu vrhov a počtu odchovaných šteniat po roku 1999. Pokiaľ počet odchovaných šteniat prudko klesol, počet vrhov klesol len mierne. To svedčí o tom, že chovatelia aj keď kryli suky ponechávali vo vrhu len menší počet šteniat. Už tu chovatelia začali robiť prirodzenú selekciu, tak, že do chovu vyberali len tie najvhodnejšie. V roku 2002 a 2003 v období najväčšieho poklesu bol priemerný počet ponechaných šteniat na 1 vrh 3,6. Skoro najmenej za posledných 20 rokov. Dôvodom poklesu chovu boli aj sprísnené podmienky pre suky čo spôsobilo, že postupne klesal ich počet. Počet odchovaných šteniat v roku 2005 na 292 jedincov bol prepad. Minimum v novej histórii. To začalo ohrozovať aj potreby poľovníckej praxe. Našťastie ale začalo jeho oživenie. Po roku 2006 nastáva vzostup do roku 2011, kedy opäť bolo odchované 528 jedincov. Vývoj od roku 2008 ako sa ukazuje je viac menej ustálený, a pohybuje sa okolo 450 odchovaných šteniat ročne. To je možné predbežne, v danom čase považovať za optimálnu potrebu aj pre poľovnícku prax. Vývoj ukazuje, že ak počet odchovaných šteniat je nad 400-450 nastáva útlm a stagnácia chovu a prejavuje sa nadbytok. (Dnes je táto potreba mierne vyššia, čo ukazuje na zvýšený záujem o jeho chov zo strany poľovníkov). Ak je menší ako 350 je ich nedostatok. Toto rozpätie 350 až 450 sa ukazuje ako optimálne pre potreby poľovníckej praxe.

Zmena podmienok chovu vždy ovplyvnila aspoň dočasne počet odchovaných šteniat. Či to už bola zmena exteriéru, alebo pracovného výkonu. Ak porovnáme kritériá na začiatku chovu a dnes tak vidieť výrazný rozdiel. Na začiatku bolo potrebné skôr zvýšiť počet kopovov, neskôr sa podmienky chovu sprísňovali, aj keď štandard sa vždy vyžadoval. Najskôr sa zvyšovali nároky na chovných psov, tie však výrazne kvantitu neovplyvnili, skôr viac zasiahli do kvality. Postupne sa menili aj kritériá pre chovné suky, a tie už počet odchovaných šteniat ovplyvnili. Ak ich počet klesal, znižoval sa aj prírastok. Treba to však chápať relatívne, lebo aj pri sprísnených kritériách sa ich počet postupne zvyšoval. Dôvodom bola skutočnosť, že sprísnené podmienky neskôr vylepšili kvalitu chovu a populácia začala narastať. Po zmenách sa úmerne menil aj počet hlásených vrhov v nasledujúcich rokoch. Išlo nielen o zmenu kvality, ale zmena nastala aj v možnosti ponechať viac šteniat z jedného vrhu. Po roku 2007 sa na rovnaký počet vrhov zaevidovalo viac šteniat ako v minulosti. To prirodzene znížilo požadovanú potrebu chovných súk, respektíve počet vrhov. Menil sa aj vzťah chovateľov k potrebe kryť suky, keďže nastal nepomer medzi ponukou a dopytom šteniat. Ak zhodnotíme, že za posledných päť rokov bolo v priemere ročne hlásených 82 vrhov a počet chovných súk bol 120, tak asi 30-35% súk sa nepárilo.

V rokoch 1998 – 2000 sa počet chovných súk pohyboval v rozmedzí 180 – 200, pritom počet odchovaných šteniat bol nízky. Do chovu teda zasiahli aj iné faktory a ukazuje sa, že to bol dopyt. Pokiaľ v minulosti bol záujem zvýšiť počet šteniat, v dnešnej dobe je prijateľnejšie udržať ich počet v optimálnom stave, teda, nie málo, ani nie príliš veľa. V samotnom záujme chovateľov je zamerať sa skôr na kvalitu ako na ich kvantitu. Netreba ale ani zabúdať, na skutočnosť, čo sa potvrdzuje, že kde je kvantita dá sa vybrať aj kvalita. Z údajov možno odhadovať, že pre naše potreby je postačujúce v súčasnej dobe držať 120 – 150 chovných súk, a odchovať požadovaný počet šteniat, (skôr mierny nadbytok), k tomu adekvátne nastaviť kritériá chovu. (Napríklad pri 107-108 chovných sukách a zvážení že 35% z nich sa nebude kryť a priemernom odchove 5,72 šteniat na vrh sa odchová 400 šteniat. Pri 120 to bude 450 a pri dnešnom stave 150 chovných súk asi 560 šteniat). Tento stav je postačujúci na zabezpečenie potrieb pre poľovnícku prax. Je tu skôr obava, že znovu vznikne situácia nadbytku a chovateľom vznikne problém čo s odchovanými štencami. Aby sa vedeli chovatelia v tejto situácii orientovať je tu len menšie odporučenie -sledovať vývoj chovu a odchovať toľko šteniat na koľko má chovateľ dopredu zabezpečený odber. Ponechať len to najkvalitnejšie, bez zjavných chýb a nedostatkov. V minulosti, napríklad v rokoch 1985-1995 pripadlo na jeden vrh 4,43 šteňaťa, a na odchov 400 šteniat bolo ročne potrebných asi 139 chovných súk.

Prax ukazuje že počet odchovaných šteniat je nielen vecou chovných jedincov a chovateľov snažiacich sa odchovať štence. Sú tu faktory ktoré môžu uvedené údaje nečakane zmeniť. V prvom rade je dôležitý záujem poľovníkov, prijateľnosť plemena, druh a počet lovenej zveri, zákony, postoj chovateľov, ale aj množstvo ďalších príčin nie vždy vzájomne spolu súvisiacich, hoci aj celková ekonomická situácia či cena šteniat. Záujem o chov vyjadruje aj členstvo v klube, obmena členov. Často chovatelia ostávajú verní jednému plemenu, preto by malo byť záujmom klubu udržať si ich členstvo a poskytovať im toľko informácií aby sa im kopov stal trvalým spoločníkom.

Záver:

• Ročný počet odchovaných šteniat ako ukazuje trend ich vývoja dosiahol optimálnu hranicu 400 – 500 jedincov. Tento počet v súčasnej dobe zabezpečuje vyrovnanú potrebu pre poľovnícku prax na Slovensku, aj s miernym nadbytkom.

• Na odchov tohto počtu šteniat je permanentne potrebné udržiavať v chove 120 – 130 kvalitných chovných súk.

• Počet chovných súk je dnes vyšší ako je potrebné pre zabezpečenie potrieb, preto je nie dôvod znižovať kritéria výberu do chovu, skôr sa treba zamerať na odstránenie nežiadúcich genetických chýb a ich odstraňovanie z chovu.

• Odporúčaním pre chovateľov je ponechávať pri sukách taký počet šteniat na ktoré má chovateľ zabezpečený odber a držať sa zásady, že menej je niekedy viac.

• Chov, šľachtenie a výber nesmie byť samoúčelný. Ak sa žiada aby v poľovných revíroch bol dostatočný počet upotrebiteľných psov, tak je toto množstvo potrebné rovnomerne zabezpečovať každý rok odchovom primeraného počtu šteniat.

Je známe, že pozitívne na chov vplýva záujem o kynológiu v poľovníckych združeniach. To potvrdzuje prax. Ak tu prestane záujem snaha a nadšenie chovateľov sa stráca. Analýzy nehovoria nič o tom aké skupiny poľovníkov sa zameriavajú na chov kopovov. Neanalyzuje sa s členstvom v klube, neanalyzuje sa celková ekonomický situácia. Nehovorí sa tu nič o tých kde chov je prestížou rodín, ani tých ktorí sa roky venujú jeho chovu držiac pritom vysoký štandard jeho kvality. Pravda je, že veľkú skupinu chovateľov kopovov predstavujú začínajúci poľovníci a to aj preto, že ich nútia v poľovníckych združeniach chovať psa. Ak si ho obľúbia ostanú mu verní. Je ale aj skupina ktorá nemá záujem o žiadneho psa. Ak do budúcnosti chceme priaznivo vplývať na chov slovenského kopova je potrebné preto zamerať sa predovšetkým na mladú generáciu a podchytiť ich záujem. Nenechajme aby len z donútenia chovali psa. Treba im ukázať čo taký pes v poľovníckej praxi dokáže. Skláňam tu úctu tým, ktorí vo vysokom veku sa začínajú venovať jeho chovu alebo tým ktorí sú mu trvalo verní a predvádzajú ho úspešne na skúškach, výstavách a používajú v poľovníckej praxi.

Ing. Martin Šimiak,CSc.

PS.

(Správy o slovenských kopovoch do roku 1962 nie sú úplné. Môžeme len odhadovať niektoré údaje ktoré sa dajú zistiť z dnešnej plemennej knihy, prípadne z iných písomných zdrojov). Prvé záznamy o odchovoch viedol Koloman Slimák od roku 1936, ako vtedajší pracovník poľovníckych ochranných spolkov. Je známe, že do konca roku 1961, za obdobie 25 rokov sa uplatnilo v dnešných chovoch 153 chovných jedincov. Počet odchovaných šteniat v jednotlivých rokoch je neznámi. Môžeme len odhadovať, že v období rokov 1936-1961 ročne asi nepribúdalo viac šteniat ako ich bolo zapísané v roku 1962. Tieto stavy odpovedali vtedajšiemu záujmu, zákonom, zvykom, ale aj nepriaznivým vojnovým rokom. V minulosti sa poľovalo so všetkým čo vedelo duriť, bez toho, aby zákony určovali používanie psov. Neskôr sa vzťahy menili v prospech kopova a jeho preukázateľným kvalitám.