Slovenský kopov si získal priazeň a obľubu širokej poľovníckej verejnosti nielen v domovskej krajine, ale aj v zahraničí. Je to inteligentné plemeno, ktoré sa vyznačuje výborným čuchom, vytrvalosťou, dominuje svojou povahou a vynikajúcou odvahou.

Človek je pre psa vodcom a musí vytvárať dojem najdôležitejšieho subjektu (záleží preto na psychologických a charakterových vlastnostiach – samozrejme, nesmie chýbať láska, prísnosť, spravodlivosť, vôľa a záujem o výcvik).

Základným predpokladom úspešného výcviku je potreba dokonale spoznať svoj­ho psa po všetkých stránkach. Hlavný dôraz preto kladieme na jeho vrodené povahové a charakterové vlastnosti – len vtedy mu dôkladne porozumieme. Uvedené vlastnosti správne formujeme a podporujeme pre praktické využitie. Vzhľadom na to, že využitie slovenského kopova je všestranné, musíme dôkladne poznať revír, zastúpenie zveri a spôsoby lovu na jednotlivé druhy. Pes predstavuje nepostrádateľného spoločníka a pomocníka pre poľovníka, nech ide o akýkoľvek spôsob lovu a o akúkoľvek zver. Mnohí, hlavne začínajúci poľovníci zastávajú názor, že pri dnešných moderných a výkon­ných zbraniach i optike už pes nieje potrebný-skôr je na obtiaž. Dúfam, že tým nikoho neurazím, ale týmto spôsobom prezentujú svoju neskúsenosť a neodbornosť.

V minulosti bol prezentovaný názor, že v určitých prípadoch, pri indi­viduálnom love, pes nie je potrebný – dokonca, že prekáža a ruší zver. Je prav­dou, že ak pes nie je vycvičený, mohol by nám sťažiť, prípadne prekaziť úspech poľovačky. Dôraz je preto potrebné klásť i na výcvikové disciplíny, hlavne na vede­nie na remeni, na správanie sa na stanovišti, prípadne posliedke a na od­loženie. V prípade, že sme úspešne zvládli tieto disciplíny, psa zoberieme do revíru – tam veľmi rýchlo pochopí, čo sa od neho vyžadujeme a ako sa má správať. Keď po­zorne sledujeme psíka, zistíme to, ako využíva čuch (či nasáva alebo vetrí), sluch (či počúva praskot halúzky alebo skaly), resp. zrak (či sa prikrčí alebo zaľahne, aby ho zver nevidela). Pes musí, samozrejme, mať na dané prejavy vlohy, tie ale musí cvičiteľ objaviť – a zosúladiť (spôsob i metodiku) s praktickým využitím. Pes veľmi rýchlo pochopí rozdiel medzi indi­viduálnou a spoločnou poľovačkou a z obi­dvoch má úžasnú radosť. Vo väčšine prípadov si myslíme, že pri individuálnom spôsobe poľovania pes nieje potrebný, no ja zdieľam – vzhľadom na perfektne vyvi­nuté zmyslové orgány kopova – opačný názor. Pes reaguje na zver skôr ako poľovník. Vycvičený kopov nás obohatí o množstvo prekrásnych poľovníckych zážitkov – či už pri pozorovaní alebo pri samotnom love. V prípade postrelenej zveri môžeme niekedy okamžite so psom pracovať, pri zhasnutom kuse sa jeho správanie ešte viac upevňuje. Nepod­ceňujme ani prechádzky po revíre – počas nich je potrebné mať psa uviazaného bez ohľadu na jeho povahu, aby nedošlo k zbytočnému úrazu buď autom, resp. iným dopravným prostriedkom, alebo po­raneniu či už túlavým psom alebo mačkou.

Pri spoločných poľovačkách je pes nenahraditeľným spoločníkom pre svoje vro­dené vlastnosti – vytrvalosť, odvahu, fyzickú zdatnosť, orientačný zmysel, čuch a hlasitosť.

Z praxe vieme, že spoločné poľo­vačky sú organizované ako celodenné, v prípade postrelenej zveri aj viacdenné záležitosti bez ohľadu na počasie (dážď, sneh, mráz a pod. ).

Durič diviačej zveri

Od duričov u nás sa vyžaduje dnes predovšetkým práca na stopách diviačej zveri. Ostatné práce sú viac-menej podradného významu. Jeho výcvik sa preto zameriava na oboznamovanie a dokonalú prácu na každej stope diviaka. Robí sa tak od jari do jesene, najčastejšie na ranných obchôdzkach. Vtedy možno najlepšie zistiť miesta, kade prechádza diviačia zver. V tomto prípade nie je potrebná taká obozretnosť, ako sa vyžaduje pri zisťovaní jelenej zveri, lebo viditeľné stopy diviakov možno nájsť na čerstvo rozrytých lúkach, poliach a pod. Na takýchto miestach si psa odložíme a sami zistíme smer, v ktorom črieda, prípadne jednotlivý kus zveri odbehol. Potom sa vrátime po psa, zapneme mu na obojok dlhý farbiarsky remeň, priložíme psa k stope a dáme mu povel „Stopuj – diviak!“ Psa nutkáme do práce a pritom mu ukazujeme stopu. Keď ju sleduje, pochválime ho.

Takto pracujeme 100-200 krokov, neskoršie aj viac, pričom dávame pozor, aby pes nezišiel na stopu srnčej, jelenej alebo inej zveri. Z takejto stopy ho strhneme ráznym povelom „Fuj, srnčia zver, nesmieš, späť!“ a znova ho priložíme k pravej stope. Po skončení tejto práce psa pochválime a odvedieme. Treba rátať s tým, že durič, najmä kopov, je na čerstvej stope veľmi prudký, čo mu však v práci nijako neprekáža, najmä ak ide o psa s jemným čuchom. Jednako takéhoto psa treba pri výcviku krotiť, aby sme za ním stačili postupovať a mohli kontrolovať pravú stopu. Keď venujeme tomuto výcviku od jari do jesene dosť pozornosti a psa takto aspoň dva razy týždenne sústavne cvičíme, do jesene sa nám tak zapracuje, že ho môžeme bez obavy vypustiť, lebo už si nebude všímať iné stopy. Spočiatku buďme pri jeho vypúšťaní opatrní a podľa možnosti sa snažme, aby mladý, neskúsený pes nenarazil hneď po prvý raz na silný kus zveri, ktorá by ho mohla vážne poraniť. Duriče, najmä kopovy, sú až príliš útočné, čo často zaplatia aj vlastným životom.

Spočiatku je vhodné vodiť mladého duriča so starším skúseným psom po stope diviaka až do blízkeho ležiska, najlepšie po snehu, kde sú diviačie stopy dobre viditeľné. Keď mladý psík cíti pritom blízkosť vodiča i staršieho psa, zapracuje sa veľmi rýchlo, najmä keď sa podarí diviaka súčasne aj uloviť. Keď sa k nám psík vracia, povzbudzujeme ho, aby sa ozýval. K zveri sa máme približovať proti vetru, aby nás nemohla zvetriť. Keď sa nám podarí diviaka zastreliť, dovoľme mladému psíkovi, aby ho niekoľko ráz chytil, za čo ho pochválime.

Starší, skúsený durič vystopovaného diviaka drží na mieste a šteká naň z takej vzdialenosti, v ktorej mu zver nemôže uniknúť, ale nemôže ho ani zraniť. Mladý, neskúsený a ostrý pes útočí obyčajne náruživo spredu a snaží sa zver chytiť. Starší diviak vie pritom na psa obratne zaútočiť, ťažko ho zraniť alebo i zabiť. Umožnime teda mladému psovi, aby sa niekoľko ráz ostrieľal v boji s prvoročiakmi, t. j. mladými diviakmi, lebo rany utŕžené od nich nebývajú také nebezpečné. Pes získa takto rutinu a presvedčí sa, že sa nevyplatí vrhať sa bezhlavo skoro do istej záhuby. Ak sa mladý durič neostrieľa v boji s mladými diviakmi, môže mu starý diviak zasadiť také rany, že pes buď uhynie, alebo sa stane nepoužiteľným.

Len čo zistíme, že pes sa ozýva na jednom mieste, môžeme s určitosťou predpokladať, že drží zver. K takému miestu sa približujeme veľmi opatrne, a to vždy proti vetru, aby nás zver nezbadala ani nezvetrila. Podľa možnosti sa psovi ukážeme, aby sme mu tým dodali odvahy, dobre zamierime a zver odstrelíme. Buďme však pri tom opatrní, aby sme náhodou nezasiahli psa. Stáva sa totiž dosť často, že útočiaci pes nám vbehne do smeru cieľa.

Ešte opatrnejší buďme vtedy, keď je zver postrelená. V takom prípade majme pušku vždy pripravenú na výstrel, lebo postrelená zver zúri a vrhá sa na všetko, čo sa hýbe.

Po niekoľkých takýchto samostatných poľovačkách,, keď má už pes určité skúsenosti, a pracuje iba na stopách diviačej zveri, pričom iné stopy si nevšíma, môžeme ho púšťať aj do priehonov.

Mladé duriče, ktoré už prejavujú určitý záujem a ostrosť, je vhodné cvičiť doma na vypchanie mladšieho diviaka. Pomocník poťahuje vypchaninu na dlhom špagáte a vodič psa povzbudzuje, aby na ňu útočil. Tento výcvik je psovi veľmi užitočný. Takisto sa odporúča pustiť mladého psa ku zahynutému diviakovi, aby ho chytal. Tam, kde je ešte zavedené pasenie ošípaných, dá sa pri nich durič veľmi dobre zapracovať, takže potom sa osvedčuje aj pri poľovaní na diviaky.

Práca na pofarbenej stope

Každý dobrý durič má spoľahlivo pracovať i na pofarbenej stope a dohľadať postrelený kus zveri, či už ako vodič na remeni, hlásič alebo oznamovač. Pes, ktorý nepracuje, sústredene na pofarbenej stope, nemôže postrelenú zver dohľadať, takže je prakticky neupotrebiteľný. Tento výkon musíme požadovať aj od duričov, hoci u nás sme ich dosiaľ v tomto smere necvičili. Pri výcviku postupujeme podobne ako pri výcviku farbiara. Duriče, najmä naše kopovy, sú zvyčajne príliš prudké, a preto ich musíme krotiť, aby na remeni pracovali pomaly, aby sme za nimi stačili, aby pofarbenú stopu neprechádzali a často sa neopravovali. Čím častejšie budeme s duričom pracovať na pofarbených a čerstvých stopách nepostrelenej zveri, tým ovládateľnejší, spoľahlivejší a pokojnejší bude aj pri durení. Duriča vypúšťame za postreleným diviakom alebo inou zverou obyčajne hneď, teda na čerstvú stopu, aby mohol zver čo najskôr dohoniť a isto vystavovať až do príchodu poľovníka.

Prehľad početnosti plemien poľovníckych psov

Stav podľa Poľov 12-01 za SR za rok 2012 (zdroj Lesnícky GIS NLC Zvolen)

Poľovné psy Stavače Sliediče Slovenský  Ostatné Brloháre    Farbiare Spolu
kopov  duriče
bez upotrebiteľnosti 473 142 510 440 561 354 2480
PUP 2 584 680 1 822 1 641 2 677 1 697 11101
Spolu 3057 822 2332 2081 3238 2051 13581

Chlpaté poklady: Slovenské plemená psov

(Život 35/2009)

Toto sme hľadali!

Jednoduchú teóriu lepšie raz vidieť, ako stokrát počuť, uplatnili naši odborníci aj pri našom prvom uznanom plemene (1963) – slovenskom kopovovi.

„Pred rokmi nám napísali z komisie FCI pre duriče, či by sme ho nechceli preradiť zo skupiny kopovov do farbiarov,“ spomína pán Štefík. „My sme im na to povedali, vy neviete, čo je to kopov a ako pracuje. Aby ste pochopili, pozývame vás na Slovensko. Prišli a tvárili sa strašne ironicky.“

Francúzi boli totiž zvyknutí na svorkový spôsob lovu zveri, na čo treba viac, niekedy až 16 psov, lenže ten je už dnes zakázaný. Náš kopov sa odjakživa využíval na durenie diviakov a bol veľmi populárny. Poľovať v našich revíroch bolo povolené psom do výšky 50 cm a slovenský kopov dosahuje maximálne práve túto výšku, čo je jeho veľká výhoda. Nie jediná.

„Francúzom sme ukázali, že toto je pes schopný poľovať individuálne, ktorý okolo seba nepotrebuje kopu ďalších. Keď ho videli v práci, iba vzdychali: veď toto je to, čo hľadáme.“

Toto príjemné poznanie však malo aj opačný efekt. O dva týždne sa vrátili s prívesnými vozíkmi a pokúpili všetko, čo bolo voľné. V súčasnosti patrí slovenský kopov medzi najpopulárnejšie duriče vo svete, kde má vynikajúce meno. „Veľmi si ho obľúbil švédsky kráľ. Ten má nie jedného slovenského kopova, ale celú chovnú stanicu. Vlastnú.“

swe