Slovenský kopov sa na území Slovenska choval niekoľko storočí, hoci nie presne v dnešnej podobe. V minulosti sa poľovníci zameriavali predovšetkým na jeho poľovnícke vlastnosti hlasito a vytrvalo prenasledovať zver, prípadne ju zastaviť a držať na mieste aj nie­koľko hodín. Jednotný štandard, výška, sfarbenie boli iba druhoradé, nevý­znamné vlastnosti. V porovnaní s dnešným kopovom uprednostňovali sa skôr vysokonohé a telesne silnejšie jedince, ak to, samozrejme, nebolo na závadu ich vytrvalosti.

Na začiatku šľachtenia kopova bola predstava, ako ustáliť značnú varia­bilitu psov a až postupne sa začala dostávať do čoraz konkrétnejšej podo­by. Ako mnohé iné plemená, mal aj kopov spočiatku veľkú variabilitu predkov, rozdielnych veľkosťou i odchýlkami vo sfarbení. Boli tu však určité spoloč­né znaky, ktoré mohli byť základom pre vyšľachtenie nového plemena. Pôvodná výška týchto psov bola od 40 do 65 cm, s prevládajúcim čiernym sfarbením. Farebnú prímes tvorilo hrdzavohnedé pálenie, prechádzajúce často plynulé do čierneho, takže u mnohých jedincov až prevládalo. Biele škvrny sa často vyskytovali na hrudi, ale boli aj na nohách, chvoste, nemali však dominantné zastúpenie. Práve týmito znakmi a podľa časti tela, na ktorej sa vyskytovali, sa mnohé chovy vzájomne odlišovali.

Nie sú presne známe hranice pôvodného rozšírenia kopovov, ich územie však približne zaberalo horské územia Slovenska. Na severe siahalo po predhoria Karpát z poľskej strany, pričom viac na sever, do rovín sa tieto psy nerozšírili. Podobne to bolo aj smerom na juh, lebo na rovinách už nenašiel uplatnenie. Na západe jeho areál siahal po výbežky Karpát, ale ďalej na západ neprenikol. Smerom na východ je existencia tohto typu psa v horských terénoch známejšia, ale dokumentačné nepodchytená. Prvé písomné zmienky o kopovoch sú zo 17. – 18. storočia a zakazuje sa v nich jeho kríženie s inými psami (Slimák 1964). To naznačuje, že už vtedy boli snahy o zachovanie čistoty rasy kopova a dôvodom bolo isto jeho vynikanie nad ostatné plemená. I to je dôkazom, že dnešný jednotný typ najpravdepodobnejšie vznikal selekciou pôvodného chovu, bez primiešania inej krvi.

K jednotnému typu chovu kopova sa na Slovensku prikročilo okolo roku 1915 a týkalo sa najmä sfarbenia. Ustálenie výšky na 50 cm si neskôr vyžiadali zákony a nariadenia, zakazujúce duriť zver vysokonohými duričmi. Boli to najmä zákazy pracovníkov štátnej správy lesov, vyplývali však z celkovej situácie: v rokoch druhej svetovej vojny a po nej boli nízke stavy zveri a zároveň sa prejavovala snaha zabrániť jej preháňaniu. Po vzniku Československa ovplyvnila stanovenie štandardu aj česká poľovnícka etika, v ktorej nebolo zaužívané poľovanie na zver s vysokonohými duričmi. Preto sa ustálila maximálna výška slovenského kopova do 50 cm.

Za začiatok novodobého šľachtenia kopova možno považovať rok 1936, v ktorom bol usporiadaný prvý chovný zvod kopovov v Banskej Bystrici. Na ňom, a postupne aj na ďalších, vybrali prvé chovné jedince pre budúci kon­trolovaný chov. Neboli to však iba chovné zvody. Viaceré jedince vyberali aj náhodne, čo pretrvávalo ešte niekoľko rokov po skončení druhej svetovej vojny. Prvé zápisy kopovov do plemennej knihy a vydávanie rodokmeňov začalo od roku 1940, kedy bola založená Slovenská plemenná kniha psov. Už vtedy bol vypracovaný štandard len málo sa líšiaci od dnešného. Prvým radikálnym zásahom šľachtenia bolo zníženie výšky kopovov, pretože vo veľkom počte sa vyskytovali jedince s výškou aj okolo 60 cm a viac. Do rámca štandardu vybrali množstvo jedincov, ich počet pre chov sa však postupne znížil.

Od začiatku cieľavedomého chovu slovenského kopova v roku 1936 pre­šiel jeho vývoj niekoľkými etapami. Prvý významný medzník už v začiat­koch šľachtenia spočíval vo výbere genotypovo vhodných jedincov pre budúci kontrolovaný chov. Ako sme už uviedli, ich počet bol podstatne vyšší, než sa neskôr uplatnil v chove, pretože nie každý jedinec prenášal na potomstvo znaky, očakávané od budúceho plemena, hoci samotné ple­menné jedince spĺňali všetky požiadavky pre budúci chov.

Druhá etapa šľachtenia kopova spočívala v selekcii potomstva a výbere najvhodnejších potomkov, ktoré prenášali požadované vlastnosti. Túto etapu môžeme nazvať aj etapou overovania genotypu rodičov a následne aj potomkov.

Do tretej etapy prechádzal chov postupne, keď už dochádzalo iba k vzá­jomnému kríženiu vybranej populácie. V tomto období sa už do chovu nevyberali nové jedince neznámeho pôvodu a populácia sa začala postup­ne stabilizovať. V tejto etape dochádzalo k vzájomnému prenikaniu génov a všetky jedince sa stávali do určitej miery príbuznými. Súčasne s prebie­hajúcou selekciou dochádzalo k zužovaniu jej genetickej variability, hoci celková početnosť populácie narastala.

Postupný priebeh šľachtenia kopova svedčí o tom, že je vitálnym pleme­nom s dobrým genetickým základom, čoho najlepším dôkazom sú praktic­ké výsledky. Na rozdiel od iných plemien má svoje špecifiká, typické len preň. Je to plemeno, ktoré vyšlo z nášho domáceho genetického základu a udržať ho možno len z domácich zdrojov.

Na rozdiel od iných plemien, kde na občerstvenie krvi možno doviezť nového jedinca, u kopova to nie je možné. Dovezený jedinec môže vychádzať len z našich chovov a pre občerstvenie krvi by bol zaujímavý až vtedy, keby sa v populácii natrvalo stratili niektoré skupiny génov, čo v súčasnej situácii neprichádza do úvahy. Zahraničie skôr hľadá uspokojenie svojich potrieb v našich chovoch. Na túto zvláštnosť treba pri šľachtení pamätať a prispôsobiť metódy výberu potrebám.

Z uvedeného vyplýva aj potreba zachovať genofond kopova v čo najväčšej šírke. Postup ďalšieho šľachtenia musí popri zachovaní dostatočnej genetic­kej šírky populácie súčasne zachovať aj jej vysokú kvalitu. Možno to dosiah­nuť dôslednou spätnou kontrolou zachovávania potomstiev a zároveň hľada­ním najvhodnejších partnerov na vzájomné párenie. Je to základ náročnej, ale vhodnej metódy šľachtenia kopova. Výhodne doň zapadá aj líniová ple­menitba, umožňujúca súčasné kontrolovanie zachovávania génov, ako aj uplatnenie požiadavky využiť v chove len najkvalitnejšie jedince.

Počas šesťdesiatich rokov šľachtenia poznačilo úsilie chovateľov množ­stvo prekážok. Nezabránili im však dosiahnuť úspechy, aké v začiatkoch azda ani nepredpokladali. Prví šľachtitelia sa stretávali s nepochopením až odmietaním zámeru vytvoriť z obyčajného duriaceho psa ušľachtilé pleme­no, ktoré sa stane pre poľovníka nenahraditeľným pomocníkom. Dnes je im slovenský kopov dostatočnou odmenou. Bolo nepochybne šťastným rozhodnutím začať s jeho šľachtením. Samotná príprava projektu stála veľa času, odriekania, presviedčania, ale aj finančných prostriedkov. Čas ukázal, že slovenský kopov je pes, ktorý si zaslúži pozornosť a ani oficiálne schválenie v FCI mu neprinieslo toľko uznaní ako jeho výkon, ktorým neu­stále presviedča, že patrí medzi najlepšie duriče svojej triedy.

Osud slovenského kopova nebol taký jednoduchý, ako by dnes mohli naznačovať jeho stavy. Stal sa jedným z najpočetnejších poľovných plemien na Slovensku, chovaným zväčša iba v horských lesných poľovných revíroch. Základ jeho dnešného chovu vychádza z 26 jedincov, vybraných v prvej etape šľachtenia. Niekdajších 14 psov a 12 súk vytvorilo súčasnú širokú chovateľskú základňu. Mnohé nesú mená svojho pôvodu, prípadne meno svojho majiteľa, rozhodne však stoja na špici šľachtiteľskej práce. Rodičmi Tambora z Dunajca, prvého chovného jedinca slovenského kopova z kontro­lovaného spojenia, bol pes Brok Havran a suka Diana Havran. Po ňom nasledovala veľká séria jeho priamych potomkov, medzi ktorými boli naprí­klad Drak spod Líštieho vrchu, Útok Krnáč, Norma n Sobrana, ale aj ďalšie.

Kontrolovaný výber v roku 1953 ako posledný ukončil pes Zahraj Ilavský, ktorého rodičmi boli pes Dožeň Ilavský a suka Lova Ilavský. Ich spojením sa uzatvára veľká etapa prvotného výberu psov a súk do chovu. Ďalšie párenia sa robili len navzájom medzi chovnými jedincami. Treba zdôrazniť, že v čase postupného výberu, od vstupu prvých kopovov do chovu po posledného, robili sa párenia už navzájom aj medzi vznikajúcimi chovnými jedincami. Keď vstupovali do chovu poslední zo základného výberu, bolo registrova­ných 52 chovných psov a súk a ich počet sa, ďalej priaznivo rozširoval. Bolo už len otázkou času, kedy pribúdanie ďalších dosiahne svoj vrchol.

Pomerne dlhé obdobie prvotného výberu psov a súk do chovu veľmi nepriaznivo ovplyvnili vojnové roky, kedy sa vlastne prerušilo celé šľachti­teľské úsilie. Došlo k nenávratnej strate už overených chovných jedincov, takže po vojne bolo treba začínať so šľachtením od začiatku. Pozbierali sa psy, roztrúsené po Slovensku a začala sa vytvárať ich nová identifikácia. Na jej základe možno zostaviť súčasný jestvujúci rodokmeň kopova.

Uplynulo veľa rokov šľachtiteľskej práce, kým sa podarilo dosiahnuť ustálenosť plemena. Prvé potomstvá neboli vždy vyrovnané, vo vrhoch sa vyskytovali jedince, ktoré nespĺňali podmienky chovu. Boli však medzi nimi aj také, ktoré vytvorili základ dnešnej populácie. Potvrdilo sa, že vhodné fenotypy prvých vybraných psov predstavovali súbory rôznych genotypov, ktoré sa odkrývali až pri ich vzájomnom párení.

Po dvadsiatich siedmich rokoch šľachtenia FCI schválila navrhnutý štan­dard kopova a zároveň boli splnené podmienky pre jeho zapisovanie do plemennej knihy.

Pri stanovovaní cieľov ďalšieho chovu treba ponajprv vychádzať z dote­rajšieho vývoja kopova, ktorý bol základom jeho vzniku. Plemeno musí spĺňať všetky podmienky, potrebné pre jeho praktické poľovnícke využitie s jeho nenapodobiteľnou špecializáciou duriča. Len tak možno dosiahnuť v chove úspešnosť a žiadanosť. Prirodzeným cieľom chovu je tiež dobrý zdravotný stav celej populácie, lebo iba populácia celkove zdravá môže byť základom ďalšieho dobrého chovu.

Slovenský kopov vznikol na širokom genetickom základe chovného mate­riálu, v čom je jeho veľká prednosť. Nemožno pripustiť, aby sa jeho genetická základňa postupne zúžila na chov len niekoľkých jedincov, alebo aby sa chov obmedzil iba na zachovanie potomstva po niektorých rodičoch či praro­dičoch. Treba si veľmi vážne uvedomiť, že nikde inde na svete niet obdoby tohto plemena a že jeho obnova alebo doplnenie, či tzv. občerstvenie krvi je možné len z domáceho chovného materiálu. Otázke šľachtenia a udržania chovu slovenského kopova treba venovať takmer profesionálnu starostlivosť, sledujúcu nielen udržanie vysokej pracovnej a exteriérovej stability, ale aj zachovania dostatočnej genetickej diverzity populácie pre jej trvalé zachova­nie. Je to naše národné plemeno, a to si zaslúži zvýšenú pozornosť.

ZAKLADATELIA CHOVU SLOVENSKÉHO KOPOVA

 

Psy Suky
Ozn. Meno psa Ozn. Meno suky
E1 Bogár KOŠICE E5 Cundra z TURČEKA
E2 Brok HAVRAN E6 Diana HAVRAN
E3 Brok z MAGURY E7 Diana MARSCHALKO
E4 Cigán MEDVEDZ E8 Dolesa PIATNICA
E10 Dožeň z HARMANCA E9 Dolina BANSKÁ BYSTRICA
E11 Dožeň ILAVSKÝ E13 Ksena DÚFALA
E12 Falk SMREK E15 Lova ILAVSKÝ
E14 Lord ČUNDERLÍK E17 Nora MICHELČÍK
E16 Nero z TURČEKA E19 Rigó SELECKÝ
E18 Pufo KIRSCHMAIER E21 Silva
E20 Rilfox VIKISÁLY E22 Spievka spod LÍŠTIEHO VRCHU
E23 Tyk E25 Zina SELECKÝ
E24 Zahraj ROSÍVAL      
E26 Žuli ČANDÍK      

Tambor 

Prvé chovné jedince po zakladateľoch chovu
PSY SUKY
SPKP Meno psa SPKP Meno suky
7 Tambor z Dunajca 11 Rika DÚFALA
V Tyran ŘÍHA 23 Déza TEICHMAN
V Tyk ŘÍHA 24 Tajga spod LÍŠTIEHO VRCHU
1247 Boli z KREMNICE 41 Zora z MAGURY
1623 Tambor TULINSKÝ 46 Lýra z MAGURY
1703 Cigán ONOFREJ 55 Citra z MAGURY
1709 Šarpaj spod LÍŠTIEHO VRCHU 1625 Hora ŽABKA
1919 Rex spod LÍŠTIEHO VRCHU 1626 Zora HORVÁTH
3237 Zahraj ILAVSKÝ 2210 Soňa z MAGURY
    2211 Ada MARSCHALKO
    3095 Zora zo STR. POVAŽIA