Pod pojmom plemenitba rozumieme cieľavedomé rozmnožovanie psov, pričom sa všetky snahy chovateľov zameriavajú na udržiavanie alebo zlepšovanie vlastností plemena. Dá sa to však dosiahnuť len vtedy, keď chovateľ dokonale pozná materiál, s ktorým pracuje, t. j. pozná jeho prednosti, ale aj nedostatky. Plemenitbu psov rozdeľujeme na príbuzenskú a nepríbuzenskú. Príbuzenskú ďalej na úzku, blízku a vzdialenú.

Nepríbuzenská plemenitba je taká forma plemenitby, pri ktorej použitý rodičovský pár nemá spoločného predka v 5-tich po sebe nasledujúcich generáciách. Je to najobyčajnejšia metóda bez výrazných nedostatkov, ale aj predností.

Vzdialená príbuzenská plemenitba je veľmi často využívanou v chove psov. Je to párenie príbuzných jedincov, ktoré majú spoločného predka do 4 generácie. Je to stupeň príbuzenskej plemenitby, ktorý podľa viacerých významných chovateľov prináša potrebné chovateľské výsledky bez výrazných negatívnych vplyvov príbuzenskej plemenitby. Vzdialená príbuzenská plemenitba nesie so sebou podstatne menšie riziká ako úzka a blízka príbuzenská plemenitba. V chove väčšiny plemien je tento spôsob plemenitby veľmi bežný a najčastejšie používaný. Vo všeobecnosti je to najčastejšie používaný chovateľský nástroj a v niektorých prípadoch je vzdialená príbuzenská plemenitba bežnejšia ako nepríbuzenská plemenitba. V chovateľskej praxi sa hovorí o tzv. uzavretom rodokmeni, keď pri štúdiu rodokmeňa psa nájdeme v 4. – 5. generácii spoločného predka. A otvorenom rodokmeni, ak tam spoločných predkov nenájdeme. Je známe aj z plemenitby iných druhov hospodárskych zvierat, že cieľavedomé využívanie hlavne vzdialenej príbuzenskej plemenitby prispieva k upevňovaniu žiaducich vlastností v chove a k jeho vyrovnanosti.

Blízka príbuzenská plemenitba nesie so sebou dosť vysoké riziká. Pária sa bratranci so sesternicami alebo neter so strýkom a podobne. I u tejto metódy, podobne ako pri úzkej plemenitbe vidíme dosť často ako negatívny následok stratu zdravia, objavujú sa problémy s dedičným ochorením, chrupom, je badateľná väčšia náchylnosť na bežné ochorenia. Okrem toho sa u mnohých plemien stáva, že jedince z takýchto spojení majú jemnejšiu kostru, strácajú požadovanú robustnosť a mnohé aj povahové vlastnosti. Častým javom sú ťažkosti s graviditou, pôrodmi a odchovom šteniat.

Úzka príbuzenská plemenitba nesie so sebou vždy jednu krutú pravdu, odhalí veľmi rýchlo všetky negatíva, ktoré by sa objavili v chove podstatne neskôr. Pária sa navzájom súrodenci alebo rodičia s ich potomkami. U tejto metódy, podobne ako pri úzkej plemenitbe vidíme veľmi často ako negatívny následok stratu zdravia, problémy s dedičnými ochoreniami, chrupom a náchylnosť aj na bežné ochorenia. Jedince z takýchto spojení majú častokrát jemnejšiu kostru, strácajú požadovanú robustnosť a mnohé aj povahové vlastnosti. Úzka a blízka príbuzenská plemenitba je často považovaná za príčinu degenerácie plemena, najmä vtedy, keď sa na chov používajú nevhodné jedince, napr. so slabou telesnou stavbou. Medzi degeneračné javy patrí napr. neúplnosť chrupu, rednutie srsti, náchylnosť k chorobám a k neplodnosti.

Následky nesprávnej plemenitby žiaľ dnes vidíme aj u kopova, u ktorého neboli v minulosti zaznamenávané napr. poruchy chrupu. Slimák, Duchaj v knihe Poľovné psy (1982) píšu „Slovenský kopov ako plemeno podliehal donedávna iba náhodnému výberu, jeho jedince sa chovali a párili medzi sebou iba so zreteľom na výkon. Kopovom sa nikto predtým nedíval na chrup. Už 30 rokov si všímam chrup týchto psov, ale ešte som sa nestretol s jediným chybným záhryzom alebo s chýbajúcimi zubmi, ak len patričný pes neprišiel o nejaký ten zub v súboji s diviakom. Nie je však vylúčené, že sa časom aj pri tomto plemene zjavia anomálie chrupu“.

Genotyp a fenotyp

Nie vždy je vonkajší prejav vlastností (to čo vidíme – fenotyp) totožný s tým, aké sú genetické predpoklady jedinca (gény – genotyp). Preto aj  chovateľov musí zaujímať v prvom rade, aký je genotyp ich chovných jedincov, pretože od zloženia genotypu chovných jedincov sa odvíja kvalita ich potomstva. Tu je skrytá záhada presadenia jednotlivých otcov a matiek u ich potomstva. 

Hlavne u psov pracovných plemien chovatelia často siahajú po jedincoch, ktorí sú ocenení rôznymi titulmi. Dedičnosť väčšiny výkonových vlastností je však pomerne nízka a nie vždy je vynikajúci výkon psa podložený aj zodpovedajúcou genotypovou kvalitou. Vidíme to hlavne u psov výborných cvičiteľov, ktorí dokážu zo psa vyťažiť maximum. Na druhej strane veľa psov s vynikajúcim genotypovým základom, ak sa nedostali do zodpovedajúcich podmienok, sa na skúškach alebo súťažiach nepresadí a nie sú v chove patrične využití. Čo je škode, pretože sa tým plemeno ochudobňuje o cenné gény.

Ako príklad možno uviesť psa s vynikajúcimi genetypovými vlastnosťami, ktorý sa dostane do „zlých rúk“. Takýto pes je chovaný v zlých podmienkach, je nedostatočne živený a majiteľ mu nevenuje dostatok času. Neprichádza do kontaktu s diviačou zverou a jeho výkon v lese je slabý. Stane sa z neho len podpriemerný pes (exteriérovo aj povahovo), no v prípade jeho využitia v chove bude jeho potomstvo výborné, pretože jeho gény sú kvalitné.

Naopak ak sa dostane genotypovo podpriemerný jedinec do „dobrých rúk“ skúseného chovateľa, ktorý venuje jeho výcviku dostatok času, napr. ho pravidelne trénuje v diviačej obore, môže z neho vychovať pracovne výborného jedinca. Potomkovia tohto jedinca však budú stále podpriemerný, pretože vlastnosti získané výcvikom sa na potomstvo neprenášajú! Pes vždy prenáša na potomstvo svoje gény, nie to čo sa naučil výcvikom!

K tomu, aby sa chovateľ stal úspešným, je nutné okrem teoretického základu a praktických skúseností mať aj primeranú dávku chovateľského šťastia a chovateľskej intuície. Dôkladná teoretická príprava podložená praktickými skúsenosťami však vytvára podstatne väčšie predpoklady pre správne rozhodnutia!

Použitá literatúra:

Slimák, K., Duchaj, J., 1982: Poľovné psy. Príroda Bratislava.

www.pesprezivot.sk

www.dogsk.sk

Spracoval: Jozef Vakula