Vo väčšine našich lesných poľovných revírov sa od nepamäti používali duriaci psi. Vyplývalo to z nutnosti, prameniacej z podmienok poľovania v členitom teréne a v ťažko prístupných, neprehľadných húštinách. Podhoria, ktoré tvoria lesné komplexy s rôznorodým porastom, plné úžľabín a terénnych vĺn, v ktorých najčastejšou zverou bývali zajace, líšky a diviaky, dávali možnosť uplatniť sa len takému psovi, ktorý vedel v takýchto miestach zver nájsť, dlhší čas ju hlasito prenasledovať a umožniť tak niektorému z poľovníkov šťastný výstrel. Najschopnejší pre túto prácu sa ukázal kopov. Ešte v nedávnych dobách sa používal aj pri love srnčej zveri, ba chodievalo sa s ním i do hlbších komplexov za zverou jeleňou. Neskôr došlo k zákazu poľovania na túto zver s duriacimi psami. Pretože sa však tento zákaz všade striktne nedodržoval, a s kopovom sa pod rôznymi zámienkami i ďalej takto poľovalo, začalo sa hromžiť na samotného kopova, ktorý takto nevinne pykal za nekázeň poľovníkov.
Chovatelia kopovov sa regrutovali zväčša z vrstiev drobného ľudu, ktorému sa ušli len menšie obecné alebo urbárske revíry, kde bývalo málo srnčej zveri a zver jelenia sa tam zdržiavala len prechodne. Veľké lesné komplexy s hojnosťou zveri bývali v správe štátu, alebo ich mali v nájme kapitálové silní jednotlivci, ktorí chovali prepestované už cudzie plemená a o našom kopovovi tvrdili, že je rušivým elementom v revíri, že je neovládateľný, štváč a pod. Z tohto titulu ho často likvidovali ako škodnú. Drobní chovatelia kopova z pochopiteľného triedneho vzdoru nemali záujem na výcviku duriaceho psa tak, aby ho odvádzali od durenia srnčej a jelenej zveri. Ostalo nakoniec na tom, že sa kopov vycvičiť nedá a ubližovalo sa mu ďalej. Odznelo už o tom veľa rečí i planých škriepok, ktoré však neviedli k ničomu. Len zľudovenie nášho poľovníctva v socialistickom zriadení túto bariéru predsudkov odbúralo a záležitosť s kopovom priviedlo na správnu základňu. Pokojná, triezva rozvaha a láska k veci kopovovi pomohli. Slovenský kopov žije a v ľudovom poľovníctve s ním aj vážne počítame.
Ukázalo sa, že aj problém štvania srnčej a jelenej zveri sa dá u neho riešiť, a to aj bez komplikovaných receptov. Stačí prísne dodržiavať zásadu, aby sa nikdy s kopovom na túto zver nepoľovalo, poťažne aby sa nikdy táto zver pred ním nelovila. Namiesto toho treba ho však pripútaného vodiť cez celý rok a pri každej príležitosti k srnčej a jelenej zveri, upokojovať ho pred ňou a dávať mu najavo, že si ju nemá všímať. Na druhej strane treba však kopovovi umožniť, aby si svoje poľovné vlohy rozvíjal pri zajacoch, líškach a diviakoch.
Vystrelenie na určitý druh zveri vie vyvolať u mladého psa také silné vzrušenie, že v budúcnosti prejavuje o takú zver hneď mimoriadny záujem. Tým viac je to pri srnčej a jelenej zveri, ktorú rád durí každý pes. Stane sa neraz, že pri poľovaní na diviaky v čase odstrelu srnčej a jelenej zveri nám kopov túto zver predurí. Tým by sa nič hrozného nestalo. V takomto prípade však treba, aby sa na podurenú zver nikdy nestrieľalo a nesmieme si to dovoliť ani pod zámienkou potreby splnenia kontingentu, ako sa to ešte i teraz často stáva. Jeden jediný výstrel na srnčiu alebo jeleniu zver pred duriacim psom nám môže našu celoročnú prácu vo výcviku psa zvrátiť.
Pri chove duriacich psov sa v minulosti nekládol veľký dôraz na zovňajšok. Smerodajné tu bývali poľovné vlohy, často len náhodne objavené. Poľovný pes, v tom prípade duriaci, musel svoje kvality dokázať, aby sa mohol za takého považovať, lebo pri menej dokonalých zbraniach závisel na ňom vtedy výsledok poľovačky oveľa viac ako teraz. Psici sa dochovávali len od osvedčených jedincov, pričom sa jednotlivé kmene duriacich psov prepestovávali v oddelených územných celkoch, podľa ktorých mali aj svoje charakteristické exteriérové znaky. Takto bol kopov pôvodne známy vo viacerých farebných variantoch, a len v posledných 30 rokoch sa ustálil jeho zovňajšok na čiernej farbe s pálením. Jeho pôvodnú výšku okolo 55 cm podarilo sa chovateľom podstatne znížiť a vytvoriť tak typ slovenského kopova v terajšom jeho štandarde.
Slovenský kopov pri správnom výcviku a vedení je nepostrádatelným pomocníkom poľovníkov najmä v poľovných revíroch, kde sa zdržujú diviaky v porovnaní s inými poľovnými plemenami má kopov okrem svojej fyzickej zdatnosti:
- výborné hľadanie v húštinách,
- vytrvalé, vždy hlasité sledovanie teplej stopy,
- náležitú ostrosť a
- mimoriadny orientačný zmysel.
V ťažkom lesnom teréne, v rozľahlých húštinách je výsledok poľovania veľmi často priamo závislý na tom, či je po ruke dobrý kopov, lebo iní psi tu málokedy zaberú. Kopov hľadá veľmi sústredene, preniká hlboko do húštin, úžľabín a iných úkrytov zveri, z ktorých vychodí až potom, keď ich dôkladne preskúmal. V spleti stôp sa rýchlo orientuje a keď zver v priestore jeho hľadania je, iste ju nájde a ohlási. Toto sa však sám na reťazi pri búde nenaučí, treba ho od mala v hľadaní zapracúvať.
Hlasitosť na teplej stope je u kopova samozrejmá a keď ho prvý raz vedieme k zveri, nekladieme si ani otázku, či bude za ňou hlásiť, ale sme zvedaví len na to, aký bude jeho hlas. Zdvihnutú zver sleduje po stope vytrvalo a v hlasitosti sa odmlčuje len vtedy, keď na čas stopu stratí. Podľa dĺžky a častého opakovania týchto ,,páuz” posudzujeme i kvalitu kopova, jeho durenie nebýva nijako rýchle, ale prebieha voľným tempom, pri starostlivom sledovaní stopy. Nemožno tu ani hovoriť o štvaní zveri v pravom slova zmysle. V ťažkom teréne alebo hlbšom snehu ide kopov po stope len voľným klusom, často len krokom, ale hlasité. Zver uniká obyčajne ďaleko dopredu, často meniac smer, orientujúc sa podľa hlasu svojho prenasledovateľa. Nerobí tak len prefíkaná líška, ale s výnimkou diviaka i ostatná zver. Takéto durenie, pravda, netrvá pár minút, ale dlhší čas, často hodinu i viac, pričom je zver prinútená ponavštevovať všetky jej známe prechody. Kopovovi nevadí nijaký jej dômyselný odskok, lebo takýto rébus rieši v najhoršom prípade známym opísaním kruhu v mieste zídenia zo stopy a pri novom narazení na ňu, znova ju ohlási.
Jasnosť a výraznosť hlasu duriaceho kopova a melodičnosť svorky kopovov vytvára pre poľovníka taký krásny a vzrušujúci zážitok, aký sa nielen ťažko opisuje, ale aj ťažko s niečím iným zrovnáva. Vysoko si týchto vlastností duriacich psov cenia i v cudzine a napr. v Sovietskom sväze sa na skúškach z výkonu u duričov zvlášť ohodnocuje sýtosť hlasu, jeho podfarbenie a melodičnosť páru alebo kopovovej svorky. I keď je kopov nie taký ostrý, aby sa napr. bezhlavo vrhal na diviaka, ako to robia teriéry (tým ho musí obyčajne najprv kopov nájsť), je to pes smelý, ktorý však svoje schopnosti nepreceňuje. Dobrý kopov diviačiar však často i viac hodín hlasito doráža na diviaka a pútajúc jeho pozornosť na seba, umožňuje poľovníkovi lovecký úspech, čo sa zrejme viac hodnotí ako samotná ostrosť.
Orientačný zmysel kopova ‘je ozaj obdivuhodný. I v cudzom prostredí sa púšťa do ďalekého hľadania bez obavy, že zablúdi alebo že sa mu jeho pán stratí. I po hodinovom durení ho nájde bez ťažkostí a žiaduce býva len obligátnu hodinku na psíka počkať. Aj keby sa tak z nejakých vážnych príčin stať nemohlo, tak kopovovi nejakých tých 10 — 20 km pre potrafenie domov nič neznamená.
Na poľovanie sa v socialistickom zriadení pozeráme ako na hospodársku prvovýrobu a mnoho ráz, aby sme to zdôraznili, často až nápadne tvrdíme, že táto hospodárska činnosť nemá nič spoločného so športom a osviežením ducha, poukazujeme len na povinnosti a zamlčujeme všetky tie pocity krásna, duševnej pohody a milého vzruchu, ktoré nám vie pobyt v prírode pri poľovaní dopriať. Pri poľovaní s kopovom bývajú tieto dojmy najkrajšie, čo sa nedá ani zaprieť, ani zastrieť. Popri próze bežného života, pri plnení každodenných úloh vie znieť hlahol kopovov v ušiach poľovníka v jesennú nedeľu ozaj sviatočne a poeticky. Dobre mu je na duši a odpočinie si. To má nesporne tiež svoju hodnotu.
Pri všetkých týchto úvahách je však rozhodujúca hospodárska stránka, ktorá používanie duriaceho psa usmerňuje. Podľa tejto nemá zmyslu, aby sme kopova chovali v lesných revíroch, zazverených len zverou srnčou a jeleňou, akými sú napr. hlboké lesy hlavných hrebeňov Veľkej Fatry a Nízkych Tatier, lebo tam patrí farbiar. Máme ho však chovať tam, kde sú menšie lesné komplexy a neprehľadné chraste, zazverené líškami a zajacmi a najmä tam, kde sa vyskytujú diviaky. Ide o jediné slovenské plemeno, o ktoré však už aj cudzina prejavuje záujem. Všetci chovatelia a priaznivci tohto plemena majú sa snažiť o jeho ďalšie prepestovanie, čo sa bude dať úspešnejšie urobiť pri zorganizovaní záujemcov v klube pre chov slovenského kopova, ktorý sa z iniciatívy kynologického odboru Sväzu POZ vytvára. Okrem zušľachťovávania tohto plemena zo stránky exteriérovej bude mať klub na starosti i stále zlepšovanie chovu zo stránky výkonnosti cieľavedomým výberom chovných jedincov. Na každoročných skúškach kopovov z výkonu a na chovných prehliadkach budeme si môcť výsledky našej práce overiť. Máme všetky predpoklady, aby sa nám táto práca darila.
ANDREJ RENČO
Poľovnícky obzor 2.1957 č.2 r.IX